Sloboda právnika začína v piatok o piatej

Autor: Jaroslav Troščák | 29.6.2015 o 9:00 | Karma článku: 2,41 | Prečítané:  748x

Posadil som sa, dumiac na okolitú prácu v zhone a neuvedomujúc si nestiahnuté nohavice. Po chvíli som si to však uvedomil a prudkým postavením sa mi zatočila hlava. Nohavice som mal už stiahnuté. Tá hlava sa mi akosi často zatáča,

veď mám už cez 40 a cvičenie mi nejde tak, ako pred dvadsiatimi rokmi.

Hovoril som si: "Nebudem nato tak tlačiť, veď ono to príde samo" No neprišlo. Tak som sa viac zamyslel s otázkou: "Prečo?". Na začiatku som si veril a trochu sa podarilo, ale len veľmi málo. Škoda. Napadne ma metafora: "Trochu riedka káva a na dne husto - to sa už nedá piť"

"Asi by som sa mal napiť", hovorím si, to pomôže, vždy pomohlo keď som sa napil a nielen vody a nie len v tomto probléme. Myšlienka jednoduchá, prax mám a tak sa odhodlám a chcem ísť po vodu.

Spoliehal som sa na papiere, celý život sa na nich spolieham, možno aj preto, že som právnik; Doktor mi hovoria aj keď neliečim. Spoliehal som sa, že za mnou na splachovacom zariadení je kotúč papiera, ktorým dočasne vyriešim situáciu zatiaľ jednoduchú.

Pootočím sa a na splachovači prázdno, pootočím sa a na druhej strane i na zemi strope a podlahe prázdno. Dostal som strach, začal som sa potiť, no nevzdal som sa a veril, že to vyriešim. O dvoje dverí ďalej je kuchynka. Je tam voda, ktorej sa napijem a je tam možno aj nejaký papier. Ale ako tam dôjdem? Hovorím si.

Počkám kým niekto príde? Teraz v piatok o piatej, keď sú už všetci dávno preč? Naivné... Použijem trenky?, Ja doktor - nie, nie, to je pod moju úroveň... Zavolám niekomu? Jáj ja som nechal telefón na stole pracovne. Mám plán; Natiahnem nohavice spolu s trenkami prejdem do kuchynky, napijem sa, nájdem papier, vrátim sa, použijem ho a počkám.

Stalo sa, podarilo, no pri tej činnosti sa mi trenky zašpinili - fuj, nechutné! Zachránil som situáciu po druhý raz. No dokelu, ja doktor prečo som nevzal viac papiera a nenapil sa viac vody, veď teraz tu budem sedieť dlhšie.

Niekto ide. Som ticho. Nie preto, že sa hanbím, ale preto aby som počul kto to je. Upratovačky!, Ahá, veď je piatok päť hodín. Veď kto iný by tu bol. Vydýchnem si. Oni by mi vedeli dať pohár vody a doplniť papier. Skvelé... Čakám teda, kým prídu bližšie aby som na ne zakričal. No ťukanie šlapiek o päty upratovačiek a kolieska vozíka s vodou sa vzďaľujú. Nieeeee, oni upratujú najprv vedľajšie kancelárie; Uvedomím si.

Sedím a dumám. Sedím a dumám ako to vydumať. Znova tá prekliata myšlienka, použijem trenky? Ja doktor? Nie veď to je pod moju úroveň. Počkám kým poupratujú veď aj tak mám zápchu. Čakám teda. bolí to...

Spláchnem, nebaví ma už tento smrad...

Trpnú mi nohy, potím sa, ale už nemyslím na prácu v zhone, len na seba. Som ja ale sebec - fuj. Asi tak po hodine odhadom vchádza ktosi na WC, pokúša sa otvoriť moje dvere. Obsadené! Poviem sebavedomo. Otočí sa a odchádza k ženským toaletám. Vidíš ho hajzla, nevie počkať a ani len úctu k ženám neprejaví, smraďoch jeden. Ale,...veď to je dobrý nápad, tam by mohol byť papier. Alebo risknem znova kuchynku, veď trenky mám už aj tak trochu špinavé... Pripravujem sa: Pôjdem na ženský záchod, tam zoberiem papier, vrátim sa, vyslobodím z tohto zajatia zoberiem celý kotúč, veď po šiestej v piatok ho už žiadna dáma nebude potrebovať. Hneď potom ho vrátim späť. Supeeeeer! Ten niekto však nevychádza a sedí tam už asi 15 minút, Počkám. On tam je už pol hodinuuuuuu.... a tak čakám.

Konečne. Odchádza. Idem teda i ja. Postavím sa. Teda chcel som sa postaviť, ale stŕpnuté nohy mi vtom zabránili. Masírujem ich, predkloním sa až k členkom. Vtom sa to pohlo, nastalo to, čo som čakal, bolestivé, v priemere široké, ale moje. Pomalými kúskami oddeľujem to zlé, nechutné a škodlivé od dobrého, vlastného a zdravého. Ide to pomaly. Potím sa viac. Nemyslím na nič, iba na to. Je to tak magické...A je to tu, mám to za sebou, môžem ísť.

Masírujem nohy a počúvam ako sa ktosi s niekým radí že tieto hajzle umyjeme v pondelok ráno, veď aj tak nás hovno platia. V diaľke počujem ako odchádzajú, klopkajúce šľapky idúc s kolieskovým vozíkom k dverám upratovacej služby a zabuchnú sa. Zhasnú svetlá a ktosi s niekým zamykajú dvere.

Kričím, ja doktor, naťahujem sa z dverí v bolestivom krčí nerozmasírovaných nôh volám "Hálooo tu som!", no nik sa neozýva. Ja blbec, seri*m nato! Sťahujem nohavice, utieram sa do treniek, zapnem sa idem si umyť ruky, napijem sa v kuchynke. Všetko po tme. Prídem ku vchodovým dverám aby som zažal svetlo, zažnem, vkráčam slobodný do kancelárie, vezmem si mobil, aktovku a vymýšľam komu zavolám, aby ma pustil von.

Zamknem dvere kancelárie, Vyberiem igelitové vrecko z desiaty, vrátim sa na toaletu po trenky, ktoré som nechal v kúte, zbalím ich do nich držím ich v ruke snažiac sa ich vložiť do aktovky a pohľadom namierim priamo ku vchodovým dverám.

Alarm crrrrrrrrrr pijúpijúpijúpijú - to snáď nie!

Vbehnú sekuriťáci, pozrú na moje ruky plné treniek; volajú políciu. Tá ma odvezie na okrsok, posadia ma a položia pár otázok: Čo ste tam robili? Prečo ste nešli skôr a podobne. A tak som im musel povedať tento príbeh znovu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?