Beriete stopárov? Neviete čo sa vám môže prihodiť...

Autor: Jaroslav Troščák | 7.2.2011 o 8:00 | Karma článku: 16,12 | Prečítané:  4721x

Keď dvaja stopári a jeden šofér recitujú, spievajú a kúpu sa v novembri s vílami... a keď sa traja blázni v jednom aute stretnú.

Víly a chlapiVíly a chlapiJaroslav Troščák

Na výpadovke z Bratislavy na Žilinu som stopoval najčastejšie. Bol už podvečer. Mal som v ruke po domácky vyrobenú ceduľu s KE označením, alebo aby som to na pravú mieru uviedol, bol to zošit A4 a na každej strane bolo napísané iné označenie BA, ZA, PP, KE, PO a HE. Alebo druhá trasa „spodkom“ Slovenska BA, KO, LV, LC, RV, KE, MI a HE. Tieto trasy som poznal takmer naspamäť, pretože som „cestoval“ stopom dosť často. KE skratku som držal asi tri hodiny, keď konečne zastal chlapík a otvoril okno, predbehol ma a povedal: „Idem iba do Galanty, pomôže Ti to?“ „Jasné“, povedal som nadšeným hlasom a nastúpil. Zmenil mi trasu, no čakať ďalej ma nebavilo a koniec koncov bol večer a bolo to bližšie k HE. Takmer vždy som prijal trasu šoféra, ale občas keď som sa „ponáhľal“ som odmietol odvoz so slovami: „sorry, ale odtiaľ sa mi zle bude ďalej stopovať, idem až do Humenného“. „Ako chceš/te!“, bola klasická odpoveď šoféra a ja som stopoval ďalej.

Tuším pred Galantou ma vyložil na nejakej benzínke. Tam som asi o tri minútky oslovil chalana okolo dvadsiatky (aj ja som bol vtedy v približne rovnakom veku), či ide smerom ku Košiciam a či by ma mohol odviesť. Chalan sa na mňa pozrel a povedal: „Ja nie som šofér, šofér platí benzín, keď príde spýtaj sa ho.“ Prišiel jeho kamoš myslel som si, keď už chalan sedel v aute a ja som čakal pred autom. „Váš kamarát mi povedal, že hádam by ste ma mohli zobrať cestou smerom ku Košiciam“. „Jasné, ale idem do Bojníc.“ „Noo - too nevadi“ (zasa zmena trasy) povedal som, hodil som si do kufra ruksak. Sadol som si dozadu a počúval som. Bavili sa tuším o tom čo predtým začali, takže to bola nedopovedaná téma. Väčšinou som čakal kým tému nahodia oni (šoféri), no tentoraz som porušil pravidlo. „Môžem Vás poprosiť, potom keď budete pred Bojnicami, môžete mi zastaviť na nejakej benzínke, lebo idem až do Humenného. „OK, zastavím, a nevykaj mi, sme skoro v rovnakom veku“ povedal a ponad svoje pleco načiahol ruku aby mi ju podal. Potom sme začali kecať o všeličom, keďže som od prírody zvedavý tvor, kládol som aj zvedavé otázky ako napríklad odkiaľ ste chalani? alebo: „Odkiaľ cestujete? a pod. Šofér bol z nejakej dedinky blízko Bojníc a ten druhý, už si nepamätám odkiaľ bol. Asi po niekoľkých minútach som na prekvapenie zistil, že je tiež stopár.

Keď sa dvaja stopári bavia a šofér je ticho.

„Odkiaľ stopuješ?“ pýtam sa. „Z Francúzka. „Z Francúzka“??? „Áno,bol som tam robiť chvíľu a teraz idem na Vianoce domov. (Bol koniec novembra), „Čo si robil vo Francúzku? „No, chvíľu som robil v bufete, asi tri mesiace a chvíľu na stavbe“. „A čo ty?“ „Ja? Ja idem z Bratislavy bol som si prevetrať hlavu“. „Prevetrať hlavu?“ Áno, vždy keď mám depku zbalím sa a idem krížom krážom Slovenskom, kam ma nohy donesú“.

Po niekoľkých minútach sa zapojil aj šofér auta. „Chalani keď vás tak počúvam asi by som mal aj ja isť niekam, ale stopom by som už asi nešiel.“ Potom sa začala iná debata o snoch, o cieľoch, o zážitkoch až kým chalan, ktorý sedel pri šoférovi navrhol, že či si dáme maryšku. Ja nefajčím, takže moja odpoveď bola NIE. Ale šofér súhlasil, takže sme mali 20 min. prestávku niekde pri ceste. Potom ako si „dali“ sme pokračovali. Trochu sa to tam v aute rozprúdilo a smiech sa niesol cestou spolu s nami. Haha, chichi... „Keďže si ma zobral“, vraví spolujazdec šoférovi „chcel by som ti niečo dať“ „Ale neblázni!“ hovorí šofér. „Nič mi nemusíš dávať, zobral som ťa, lebo som chcel“. „Ale ja ti niečo musím dať!“ „Vieš čo“, hovoril, poviem ti báseň, ak sa neurazíš. „Báseň? No daj!“ Veršoval v rýmoch, bolo to o ceste, o Francúzku, o sklamaniach, ktoré tam zažil, o tom ako sa na benzínkach tmolil, ale hlavne to bola podľa mňa skvelá báseň, za ktorú by sa nemusel nikde hanbiť. Bola dlhá a pútavá a keď skončil tlieskali sme mu, ja som tlieskal a šofér kričal „Supéééér!“, alebo niečo podobné. „Ty si sa tuším zbláznil, čo ty tu robíš človeče, veď ty by sa mal tým živiť!“ Hovorím. „Ty si sa teda odvďačil, a čo ja?“ Viete čo chlapi, ja vám niečo zaspievam, niečo svoje, volá sa to „Balada o kráľovi“ (raz tú pieseň možno zverejním v časti poézia, alebo mi ju niekto pomôže zhudobniť) Začína sa to veršom:

„Krajina čudesná, pochmúrni ľudia,

pracujú úmorne, dobrí sú však srdcom,

pánske vrstvy ich za život súdia

veselú dobu už predali kupcom...“

 

Po zaspievaní som zožal tiež jednohlasný potlesk, ako hovorí môj brat „jeden potlesk, tlesk! (jeden krát dlane spolu) a hotovo. Tie dve hodiny v aute rýchlo ubehli.

 

Šofér hovorí, „chalani, dali ste mi viac ako som si zaslúžil, to, že vás veziem je náhoda, ale pre mňa tento večer veľa znamená“. „Ja“, pokračoval „neviem spievať a ani recitovať svoje básne, vlastne ani nepíšem, preto by som Vám aj ja niečo chcel dať, niečo, načo si spomeniete radi aj vy o niekoľko rokov. Pokiaľ sa ale neponáhľate.“

„Nie, kdeže, blázniš?“ „Neponáhľame sa!“ „Ty si spomínal, že chceš vyhodiť niekde pred Bojnicami (a pozrel sa cez zrkadlo na mňa), teraz by si mal vystúpiť, ale keď pôjdeme ďalej tak potom sa musíš sem vrátiť pešo“ „To nevadí, ak to nie je ďaleko, tak sa vrátim“ „Je to niekoľko kilometrov!“, vraví šofér. „Teraz v noci aj tak už nikto nezastaví, asi prespím v nejakej búdke pre bus a ráno pôjdem ďalej“ „No dobre“, povedal, tesne pred Bojnicami. „Vezmem Vás na jedno miesto, na miesto, kde tajne chodievame“. „Budete prví, ktorým to mimo našu partiu ukážem“. „Vezmite si uteráky, budeme sa kúpať!“

Kúpať, teraz v zime? Pomyslel som si. Zaviezol nás k lesu, bol tam vysokánsky plot asi ta tri metre, možno viac, upozornil nás aby sme boli ticho. A rýchlo sme ho preliezli. Ocitli sme sa v akejsi záhrade, nebola upravená a bola dookola oplotená. Bola noc okolo 11 hod., miestami tma ako „v LESE.“ Doviedol nás ku kráteru plnému vody. Bol to znesprístupnený horúci prameň. Vedľa za plotom sme počuli nejakých Nemcov, asi žúrovali. „Tu chodievame od detstva a niektorí sem chodia na Silvestra“. Vyzliekli sme sa donaha, bola kosa asi tak 2- 3 °C nad nulou. (Teda miestami bol na Slovensku sneh) Keď som sa vyzliekol, šofér povedal: „Nebojte sa nič, voda vás zohreje , má asi 20°C“ a mal pravdu. Bolo to ako keby som vstúpil večer do vyhriatej vane ale mohol som v nej aj plávať. Keď som stál pri kraji, bol tam akýsi stupienok vo vode asi 120 cm pod hladinou. „Keď začneš plávať“, hovorí šofér, „plávaj, ale nesnaž sa nájsť dno, nenájdeš ho, lebo tento vrt meria asi 80 metrov v strede. Voda toľko nemá, ale v strede je to o hubu“ „No super“, myslím si. „Veľa ľudí sa tu utopilo a tak to zavreli. Na položenie záchrannej siete tu nie sú peniaze, alebo to nevedeli nainštalovať, tak to radšej zavreli.“Aj pred dvomi rokmi sa tu utopil na Silvestra jeden chalan. Boli s partiou a opili sa“. On už domov neprišiel. Vylovili ho až potápači. Keď to povedal, mal som trochu strach, ale plával som tesne za ním. Nesmierne sme si to tam užili ak beriem do úvahy to, že bola zima, teplý prameň, všade vôkol para, stromy, ticho, tma a traja nahí chlapi. Už len víly nám tam chýbali.

 

Šofér ma nakoniec vysadil na tom mieste, ktoré predtým spomínal ako vhodné na stopovanie ďalej. Zaviezol ma tam, niečo po polnoci. Prespal som na lavičke v železnej búdke. Nadránom mi bola ohromná zima, ale pocit nasýtenosti duše ma sprevádzal až do Humenného, kde som pred obedom šťastne dorazil.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pred Zalom opustili Smer viacerí zakladatelia

Europoslanec Boris Zala zo Smeru požiadal o prerušenie členstva. V strane sú z neho sklamaní a vyťahujú jeho plat v Bruseli.

TECH

Europa má obrovské gejzíry. Život môžeme hľadať bez vŕtania

Vedci pozorovali možné vodné gejzíry.

TECH

Veterinári: Nekupujte mopslíkov a buldočkov, trpia stále viac

Rozsiahle kríženie zväčšuje zdravotné ťažkosti.


Už ste čítali?