„Tak... makovník by si chcel?“alias:Typický bratislavský bezdomovec

Autor: Jaroslav Troščák | 4.2.2011 o 14:52 | (upravené 4.2.2011 o 18:32) Karma článku: 12,38 | Prečítané:  2540x

(tento príbeh sa stal už dávnejšie no je aktuálny) Kupoval som si v stánku horalky, keď tu zrazu: „Prosím vás, prosím vás, potrebujem pomôcť moja mama, moja mama dostala infarkt!“ Bedákal biedne oblečený mladý chalan. „Čo sa deje, čo sa stalo, pokoj, pokojne“, vravím mu, „povedz kde je tvoja mama, idem s Tebou, len pokoj.“ „Tu , tu neďaleko,“ povedal a Ťahal ma za rukáv. Išli sme asi tak 50 metrov a pýtam sa: „Čo sa stalo tvojej mame?“

Pritiahol ma na parkovisko smerom k bytovkám a pýtam sa preto znova: „Kde je tvoja mama?“ On na to: „Mama dostala infarkt, potrebujem euro nech jej môžem pomôcť!“ „Načo potrebuješ euro?“ „ Potrebujem jej zavolať pomoc, ja nie som chudák ja len potrebujem mame zavolať sanitku. Aha mám aj mobil.“ Vytiahol z vrecka mobil aby mi ho ukázal, že neklame. „Ale je vybitý, nemôžem volať.“ „To nevadí zavoláme sanitku, len mi povedz, kde je tvoja mama, nech sa na ňu pozriem či jej môžem pomôcť.“ „Hovoríš, že mala infarkt, tak rýchlo volajme sanitku!“ Hneď vedľa bola telefónna búdka a ja som mobil, ako na potvoru nemal pri sebe. „Tu je telefón!“ vravím mu „zavoláme sanitku!“ „Ale ja potrebujem euro, potrebujem jej zavolať!“ „Jej zavolať?“ „Veď si vravel že je tu neďaleko, poďme za ňou.“ „ Nie je tu!“ „A kde teda je?“ „ V Banskej Bystrici.“ „V Banskej Bystrici?“ Zopakoval som po ňom. „Takže mama dostala infarkt a ty jej voláš pomoc odtiaľto?“ „Áno potrebujem euro, alebo dve, aby som jej mohol zavolať, či je v poriadku.“ Stále som mu nerozumel. Nejako sa mi zo zamotávalo.“Mame zavolať môžeme sanitku aj zadarmo, veď 112 funguje zadarmo, poď, poď rýchlo, zavoláme jej pomoc tuto z búdky!“ Ťahal som ho teraz ja. Ani raz sa na mňa nepozrel len klopil zrak a vkuse opakoval: „Potrebujem dve eurá a pomoc, mama, mama dostala infarkt!“ Pýtam sa ho asi po dvoch minútach: „Kedy dostala mama infarkt a ako si sa o tom dozvedel?“ „Pred tromi dňami, volala mi.“ „Pred tromi dňami ti tvoja mama volala, že má infarkt a čo tu preboha robíš?“ „Veď si mal už dávno byť pri nej!“ „Chcel som, no potrebujem 5 eur na cestu, môžeš mi ich požičať?“ „A dve na telefón?“ „Ja jej potom zavolám keď budem v Banskej Bystrici.“

A vtedy mi to celé došlo. Je to bezdomovec, vymýšľa hocičo aby som mu dal peniaze, myslel som si.

„Takže po poriadku,“ povedal som, pritom som zmenil tón v hlase. Už to nebol tón strachu o jeho mamu, a ani uponáhľaný tón obavy.“ Tebe teda mama dostala infarkt, pred tromi dňami. Prečo si teda nešiel za ňou stopom?“ „Skúšal som, no nikto ma nevzal.“ „Hmm, ako to je možné? Pýtam sa. “Kde si stopoval, na výpadovke, alebo na benzínke?“ „Skúšal som tam aj tam, ale nikto ma nevzal.“ „Vidíš ja som stopom kedysi prešiel celé Nemecko a za tri dni som bol z Hannoveru cez Berlín v Prahe a za ďalších 8 hodín v Bratislave.“ „Za tri dni by si tam bol aj pešo (v BB).“ „Čo myslíš prečo ťa asi nevzali?“ „Neviem“, odvetil a znova sa na mňa pozrel. Tentoraz som mu videl zreteľne aj oči. Boli unavene a červené. Vtedy zistil aj on, že som ho odhalil. Už ma to prestalo baviť. „Povedz mi, tvoja mama nie je v Banskej Bystrici, že nie, a ty nepotrebuješ peniaze na cestu a ani na telefón, že?“

„Dám Ti dve eurá, keď mi povieš na čo ich potrebuješ.“ Pozrel sa na mňa asi tretí krát a povedal už mäkkým hlasom: „Potrebujem ich na jedlo.“ „Si hladný?“ „To si mal hneď povedať.“ „Mám so sebou chleba a maslo ale nemám nôž, dúfam že to nevadí. Podelím sa s tebou!“ „A päť eur mi radšej nedáš? Ja si kúpim jedlo!“ „Hovorím, keď mi povieš pravdu, načo potrebuješ tie peniaze, tak ti ich dám.“ Vybral som polku chleba a maslo a hovorím: „ Daj si so mnou!“ On na to: „A tu budeme jesť, pri stánku?“ „Áno, veď čo je na tom, sme na ulici no a čo, dáme si spolu, poď!“ „Potrebujem peniaze!“ „Aj ja ich potrebujem!“ „Povedz, načo potrebuješ peniaze na chlast?“ „Nie, ja nepijem!“ „Fetuješ, picháš si?“ „Nie som čistý!“ „Potrebuješ ich teda na čo? Na drogy?“ „No dobre poviem ti to, potrebujem ich pre mamu.“ „Chlape, chlape, nepovieš mi teda pravdu, hovorím, dám ti dve eurá, keď mi povieš pravdu. Vieš čo, podelím sa s tebou o tento chlieb s maslom.“ To, čo povedal potom ma ale naozaj definitívne dostalo. „A makovník mi nekúpiš?“ Vtedy som ten infarkt dostal skoro ja sám. „Tak ty by si chcel makovník, chlieb ti nie je dosť dobrý?!“ Kričal som na neho. On potom kričal na mňa: „Ja som Ťa klamal, mama nie je v Banskej Bystrici a ja nechcem tvoje posra** prachy!“ A tým sme sa navždy rozlúčili.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?